Z Mojžišovho denníka ...

Piatok, 11. februára 2005, deň pred premiérou. Sedím pri klávesnici a ponáhľam sa ... o chvíľu začne posledný nácvik eX.o.du. Snáď cez to more už konečne prejdeme ...

Čo bude potom? Neviem. Mojžiš, dal som ti všetko. "Vysával" si ma dlho. Chystal si ma. Ty najlepšie poznáš čakanie a púšť. Podarilo sa ti vyviesť svoj ľud, aj keď si sa nedožil zasľúbenej zeme. Zažil si kontrasty, rozpoltenosť, obavy, neúspech, reptanie, zlomyselnosť. Tvoja matka Ťa zachránila na začiatku, nedovolila, aby si zomrel. Moja urobila podobne. Druhýkrát ťa zachránil Boh cez horiaci krík. Vnukol ti poslanie. Si mi blízky ...

Uvedomil som si, že Egypt ma lákal dávno. Vlastne môj prvý javiskový pokus, ovplyvnený najmä Davidom Copperfieldom, bola kúzelnícka show Egypt. Dokonca som mal faraónsky kostým, na javisku pyramídu, Egypťanky a hieroglyfy. Pre mňa to bol zlom. Prekonal som strach a zamiloval sa do divadla, do javiska. Dodnes som z neho nezliezol. Z tohto programu neexistuje videozáznam, dokonca ani jediná fotka. Mám len bulletin písaný na starom písacom stroji. Vtedy som ťa nenašiel. Musel som si počkať pár rokov, vlastne musel si si počkať pár rokov ...

Veľké finále môjho pôsobenia v Dunajskej Lužnej bolo zasa o Tebe bez Teba. Dekalóg. Desatoro, ktoré bolo cez Teba dané svetu. Vďaka za nápady a prepáč, že som Ti nedal v tom predstavení miesto.

Prvýkrát (čo si pamätám) si sa priamo ozval v roku 2000. Prežívali sme eufóriu z vydareného predstavenia Nechcené Requiem. Dovalil si sa ako púštne búrka. Začal si vyskakovať a vypadávať zo stránok písma a hieroglyfov. Zatriasol si so mnou. Narodil si sa opäť do púšte. ATak sa chystal na exodus. Niektorí musia odísť. Nemôžem ďalej slobodne tvoriť. Prišli rany. Koľkí to nepochopia? Ako to spraviť, aby to nebolelo? A aby toho nebolo málo, prišlo bolestné zistenie, že na teba nemám. Si príliš veľký, no zároveň tuším, že si nám až príliš podobný, že ťa potrebujeme spoznať. Aj ty si to zažil. Tiež si spravil veľa prešľapov, si vlastne vrah ... Koľko vrážd som už spáchal ja? Nemal som síl poslať ťa na javisko nedokončeného. Pritom som mal úplne jasnú ideu o javisku na kolieskach v podobe veľkého väzenia, videl som sa ako faraóna, neustále meniaceho výzor, izraelský národ, ktorý mal doputovať až do dneška ... Nevyšlo to. Svoju postavu mením na imaginárneho zvodcu - Tmu a venujem ju Peťovi. Na seba tvorím Svetlo, zjavuje sa mi zaľúbený pár Janka a Lucie a počas tatranského liečenia, vďaka listu od mojich ATakárok objavujem mystiku slova šero a prepisujem nielen názov, ale aj postavy nového predstavenia. 6. septembra začíname nacvičovať, 13. januára premiérujeme Šero. Mojžiš zomrel. To vo mne znelo dva roky. Bol som si istý tvojou smrťou. Prileteli motýle, zakvitli stromy a vtom! Zlom! Hrom! Tu som! Počúvam ... Znova si stál nahý predo mnou: "Zaodej ma do dneška!" Ale ako? Začínam spisovať poznámky do novej knihy. Pomaly nachádzam látku, nite, doplnky, ... ale stále chýba strih. Mojžiš bude Janko, urobím to pre neho a naňho. Odkladám si hudbu. Jedna sa hneď ujala, pri "náhodnej" reprodukcii v DKO Tirnavia, počas chystania scény na s.tr.o.MY. (v eXode je to scéna prestavby a narkomanská choreo) Animovaná rozprávka vo mne spúšťa ďaľšie nápady. Príbeh o Mojžišovi bude bábkový, žaby budú skákavky, kone budú vlajky, ...

Známy telefonát z Ríma však mieša karty. Treba začať novú hru. Nedokážem robiť dve predstavenia naraz, Mojžiš putuje do šuflíka. Dnes vidím aj v tomto Tvoj zásah, Bože. Museli sme sa osmeliť prehovoriť, priblížiť sa k divákovi. Potrebovali sme uznanie od biskupov, nové kontakty. chcel si, aby sme Zdenkou povzbudili mnohých vo viere. Napokon, museli sme si kúpiť prenosné mikrofóny ... 15. september, dotlieskané. A na naše prekvapenie nie naposledy, Zdenka poskakovala na štrnástich javiskách pred najväčším počtom ľudí v našej histórii. A čo teraz? Mojžiš nie je hotový. Pribudla síce skvelá hudba Petra Hapku, Koda, z Čistej duše. Ozval sa cudzí narkoman, s túžbou, aby sme niekedy pretancovali príbeh o nich. Moja fantázia schytala šok, veci ale naberajú iný spád. Otáčam knihu na Mojžiša (mimochodom už vtedy názov eXodus) a zo zadnej strany si značím nápad jednej bezsennej noci - sme tí? smeti! Mal som v zásobe pár dobrých krátkych nápadov, mal som úžasný dar od Janka a Lucie, mal som odloženú skvelú hudbu na krátke produkcie ... Bol to risk, ale stál za to.

Pri košickom predstavení Smetí 8. marca 2004 dostávam od bardejovského kamaráta skvelú knihu o Mojžišovi. Na Veľkú noc valcuje kiná Gibson s filmom, v ktorom je mimoriadne kvalitná hudba. Chápem, musel som počkať až na tieto skutočnosti. Teraz už mi nestojí v ceste žiadna prekážka. Je to prúd. Ide to zrazu veľmi dobre. Mariazell - prvý seriózny zostrih hudby, náznak scénografie, rekvizít, scenára. Malá dušička, či budem pochopený ... Zdá sa, že prijaté. Tentokrát ďakujem aj Márii. Je mi jasné, že to nebola náhoda. že som o Mojžišovi prvýkrát verejne hovoril v tak kritickom počasí. Bola to predzvesť búrok problémov, ktoré na nás budú čakať. všade kam cestujem, nosím hudbu, počítam sekundy, v Námestove vznikajú prvé choreo na rany, píšem šiestu verziu scenára ...

Na konci školského roka oslovujem dve študentky, aby namaľovali egyptské obrazy a rekvizity. V júli začínajú kováči v Dunajskej Lužnej pracovať na zatiaľ najšialenejšom scénickom hlavolame, popritom zháňam plexisklo, hopíky, tapety, gumičky, lampičky, hopíky, náhubky, krídla, stolárov a hopíky. 9.septembra stretnutie s Evou pred jej odletom do Anglicka, 11. aj keď nie sme všetci, začíname nacvičovať, 13. prvé stretnutie s Jurajom Čisárikom, 14. kupujeme látky, 24. a 25. fotenie na poli, na koni, v podzemí ...

Postupne prichádzajú zahraniční, Janko to začína mať prihusté ... Pôjde Valika na operáciu? Podarí sa vybaviť nejaký termín hosťovania?(heslo: Kanárske ostrovy) Dostane Janko mozgovú príhodu? Došije Kika kostýmy? A stihne ich Eva domaľovať? Dokážeme počas nácvikov zahrať Smeti? Budeme mať dosť peňazí? Podarí sa vytlačiť plagáty a pozvánky? Stihnú baby všetky prestavby správne a do hudby? Prežijeme to?

Máme za sebou 33 nácvikov a zatiaľ môžeme len sucho konštatovať, že sme s pomocou Božou a Mojžišovou stvorili predstavenie, ktoré:
  • je naše najdlhšie,
  • je podľa mňa najťažšie,
  • najdlhšie sme ho nacvičovali (čas od prvého nácviku po premiéru),
  • obsahuje najviac rôznorodých rekvizít,
  • odohráva sa na najúčelnejšej scénografii,
  • je podfarbené hudbou ad najväčšieho počtu rôznych hudobných skladateľov,
  • podobne ako Šero skrýva komplikovaný a rýchly prevlek ...

Oblúk sa uzatvára. Začal som 15. októbra 1994 v Egypte, tam aj teraz končím. Ostatné je v Božích rukách. Ďakujem vám všetkým, ktorí ste kráčali so mnou, snívali môj - náš sen, inšpirovali ma, učili ma počúvať, tancovať a režírovať. Vďaka za všetky nápady, ktorými ste obohatili Mojžiša, za skvelé choreo, doplnky, šitie, skladanie, ... Ste pre mňa najväčší dar, pretože bez vás, by Mojžiš neožil a ja by som bol len dunivý demižón. Tak sa nebojme a otvorme sa Mu, nech "z pieskových dún nepovstane len silný a neohrozený vládca, ktorému karavány hebrejských otrokov skladajú mozaiku slávy a moci ..."!