zloDEJ - plagát (takmer ľudovú baladu na motívy scenára Paľka Danka spísala Zdenka Pašuthová)

Bola svadba. Hostia - veselí, bujarí,
nevesta sťa púčik rozvitý za jari.
Sotva však mládenec, sotva jej vienok sňal,
už mu tú mladuchu, už mu ju ktosi vzal.

Už mu ju ktosi vzal, z lôžka svadobného,
a muža zanechal celkom samotného.
Ten v žiali nevedel, či má slzy roni,
alebo zlodeja šírym svetom honiť.

Napokon sa vybral i s dušou strápenou,
i s dušou strápenou, za ženou stratenou.

*

A zlodej s radosťou zatiaľ slzy zbiera,
čo mladá nevesta z krásnej tváre stiera.
Prvá, druhá, tretia... všetky unesené.
Zlodej šťastne šepce: "Plač pristane žene.

Plačte, plačte, plačte, žienky moje mladé."
Slzy slastne žmýka do obrovskej kade.
Potom v kadi kúpe svoje temné telo,
slzami ho hladí, aby zlo zmocnelo.

"Plačte, plačte, plačte... čo už máte robiť!
Vás len čistá láska môže oslobodiť."

*

Keď v tom prišiel junák, svoju ženu pýta.
"Nuž, tak si ju nájdi," tak ho zlodej víta.
Hľadá junák milú, istotu však stratí.
"Pochybil si, synak, musíš mi ju vrátiť!

Plačte, plačte, plačte, žienky moje mladé,
nech si sĺz nažmýkam do tej mojej kade."

*

"Moja je," muž vraví, "spojila nás svadba!"
Zlodej na to rečie: "Rozdelí vás kliatba!"
Prvú, druhú, tretiu, temná sila kláti,
"Hútaj, synak, hútaj, či ma prekabátiš."

A už muž od jednej k druhej žene chodí,
Už-už, že ich všetky z kliatby vyslobodí.
Pri tej jeho, beda, tak ho vášeň schváti.
"Pochybil si, synak, musíš mi ju vrátiť!

Plačte, plačte, plačte, žienky moje mladé,
nech si sĺz nažmýkam do tej mojej kade."

*

"Len sa pozri bližšie, koľko naplakala.
Koľko naplakala, kým sa ťa dočkala.
Poď, poď, len sa pozri!" zlodej mu hovorí,
a v tom rukou mocnou, už mu hlavu norí.

Už mu hlavu norí na samý kade dol.
"Preklínam ťa! Navždy! Aby si zabudol!"
Vtom ženy plačúce, prvá, druhá, tretia,
sťa zvodné neviestky hneď k mužovi letia.

Každá sa mu na krk a či k nohám hodí,
v tej planej nádeji, že ich oslobodí.

*

Len tá jeho žienka od nich tíško bočí,
ľahunko sťa vánok k zlodejovi vkročí.
Pohladí ho nežne, sladkým hláskom vraví:
"Len ty žiješ večne, ty si pre mňa pravý."

"Múdra si ty, múdra, že si ho nechala."
"Nerada by som sa znovu oklamala:
Povedz že mi, milý, či je taká sila,
čo by ťa, nedajboh, dáko oslabila."

"Neboj sa ty o mňa," smelo zlodej vraví,
"len ak slza šťastia oblak zo mňa spraví."

*

Odišla nevesta do vysokej veže.
Kde vziať slzu šťastia v kraji smútku, kdeže?
Kdeže je tá svadba - veselá, bujará,
kto sa jej o dieťa pod srdcom postará?

Zavolala z veže: "Kde si, milý, kdeže?
Kde lôžko svadobné, tvoje bozky svieže?

*

A sotvaže k nej muž, sotvaže vyšplhal,
hneď vedel - to je tá, ktorej on vienok sňal,
že to za ňou išiel z ďalekého kraja.
Pozrela sa naňho: "Muž môj, ja som - dvaja."

Objal svoju ženu, nuž, toto nečakal,
od samej radosti šťastím sa rozplakal.
A mladucha chytro jeho slzy zbiera,
do mištičky z dlaní z tváre mu ich stiera.

A pritom mu vraví: "Plač, plač, plač, môj milý,
nech slza radosti v tej jedinej chvíli,
premení na oblak čierno-čierne telo,
plač len plač môj milý, aby zlo zomrelo!"

Muž vzal od nej slzu, pustil ju do kade,
a zlodej nikdy viac nevyšiel už stade.