ECCE ATak

Tanečné divadlo ATak vtancovalo do dejín pomerne odvážnym námetom. Golgota bola neobvyklou krížovou cestou, kde namiesto slov používali postavy na javisku "iba" gesto a pohyb. Tancovala Mária, Veronika, Pilát, Šimon aj Ježiš, ktorý nenosil na pleciach drevený kríž, ale človeka. Herci predstavovali súčasných mladých ľudí, ktorí nájdu staré historické kostýmy. Z recesie si ich oblečú, čo však spustí nevysvetliteľný presun do minulosti. Zažijú si tak na vlastnej koži kostým nejakej postavy Ježišovho ukrižovania. Po Kristovej smrti si môžu kostýmy vyzliecť a vrátiť sa do bežnej reality. Malá hŕstka z nich však túži obliecť si Krista a nosiť na sebe stopy nielen jeho smrti, ale aj zmŕtvychvstania.

Plagát aj scénografia inscenácie Golgota bola tvorená Kristovou tvárou z Turínskeho plátna, ktorá bola prekreslená do technického výkresu z rozmerov a kót. Čiary však neboli rovné, ale polámané. Boha nemôžeme vtesnať do našich rozmerov...

Štrnásť rokov po premiére Golgoty opäť siaha ATak (v zložení štrnásť tanečníkov) po štrnástich zastaveniach krížovej cesty. "Ecce, homo! - Hľa, človek!" Pilátov zúfalý výkrik pri Ježišovej verejnej obžalobe. Možno ho Ježiš zaujal, možno chcel Ježišovi dokonca pomôcť... alebo mu bol úplne ľahostajný. Hľa, človek, ľudstvo, každý z nás! Niekedy sme len divákmi utrpenia, inokedy sme súčasťou bolestí a krížov. Čo keby sme sa na chvíľu ocitli v koži Ježiša na jeho/našej krížovej ceste? Čo by to s nami spravilo?

Aj tentokrát sa na javisku objaví symbol obliekania si Krista. Dobové kostýmy už nie sú potrebné. Žijeme v dobe hladnej po informáciách, poznačenej krížikmi a krížmi a "zmena na Ježiša" môže byť rýchla a nenápadná.

Na plagáte k inscenácii ECCE HOMO - Hľa, čLOVEk! znova vidieť Kristovu tvár. Tento raz je akoby vyskladaná z množstva tvárí. Sme v Ňom všetci, stačí sa v Ňom len nájsť...

Pavol Danko
zakladateľ ATak-u


Ľudia sa často pýtajú, čo je to vlastne dramaturgia. Otázka je celkom na mieste. Význam dramaturgie najlepšie vidieť práve vtedy, keď chýba. Základom tejto "záhadnej" činnosti je otázka: "Prečo?" Jej časté a vytrvalé kladenie a následné, tiež časté a vytrvalé, hľadanie odpovedí pomáha pochopiť zmysel diela. Dramaturgia je služba "prvého diváka", ktorý stojí na pomedzí intímneho sveta divadelného súboru a verejného sveta divákov či kritikov.

V prípade inscenácie ECCE HOMO - Hľa, čLOVEk! je otázka "Prečo?" veľmi nástojčivá. Prečo sa Tanečné divadlo ATak vracia po štrnástich rokoch znovu k téme krížovej cesty? Možno preto, že krížová cesta je svedectvom o víťazstve života, o ďalšom začiatku. Aj generačne takmer jednotný ATak, ktorý mal dlhé roky svojich stálych tanečníkov a tanečníčky, musel po mnohých svadbách, pôrodoch a odchodoch začínať "nanovo".

Možno preto, že krížová cesta je úžasnou príležitosťou dotknúť sa podstaty viery. Je plná postáv a postavičiek, hriešnikov i svätcov. A všetci (aj tvorcovia ATak-u a aj ich diváci), bez ohľadu na svoj stav, patríme do toho bolestného príbehu Ježišovho utrpenia a radostného vzkriesenia.

ATak však "neoprašuje" pôvodnú inscenáciu. Prináša celkom nové dielo. Od Golgoty sa mnohé zmenilo. Prvé názvy inscenácií (Golgota), ktoré upriamovali pozornosť predovšetkým na autoritu Boha, sa zmenili na krátke, často jednoslovné obrazy vyzývajúce k hlbšiemu zamysleniu (Nechcené Requiem, Nič, Šero). Po nich nasledovalo obdobie "sprístupňovania hlbín". Vyznačovalo sa humorom a hravosťou v názvoch, ktoré pripomínali rébusy s riešením v podtitule (s.(t)r.o.MY, (v)RAJ, ZÁH(R)ADA). Experimentovalo sa aj v inscenáciách - tancovalo sa so všetkým (od plastových fliaš po fitlopty) a na všetko (vrátane hovoreného slova).

Nový názov ECCE HOMO - Hľa, čLOVEk! spája začiatok a koniec "dva v jednom" - priamy odkaz na Písmo a hru s viacnásobným významom - tentoraz aj v angličtine. A už je to tu: "Prečo?"

Možno preto, že nová inscenácia tiež ponúka "dva v jednom" - hrá sa a spája dva divadelné jazyky. ATak prvý raz tancuje na pôvodnú slovenskú hudbu z muzikálu TEN ISTÝ. Jej autorka Anna Bomborová poskytla ATak-u svoje skladby a Jakub Vrábeľ s hudobníkmi zo skupiny Ameň Kameň vytvorili nové aranžmány pre komornú hudobnú skupinu a štyri hlasy. Nová inscenácia tak prináša dve plnohodnotné diela (spievanú a tancovanú krížovú cestu) v jednom.

A možno preto, že ten príbeh neskončil. Deje sa tu a teraz. Len je ako náš život - "zdigitalizovaný" do maličkých, rýchlo sa meniacich pixelov s príchuťou skratkovitého vyjadrovania v cudzích jazykoch. Pilátove definície (ECCE, INRI), Šimonova pomoc (HELP), Veronikina láska (LOVE), či Ježišove napomenutia (STOP)... Čo vidíme a čo s tým spravíme, je otázkou pre každého z nás. Tu a teraz sme režisérmi vlastného života so slobodnou vôľou. Netreba však zabudnúť na "Dramaturga", ktorý takmer neviditeľný, ale prítomný, stojí medzi nami a Bohom a pýta sa nás: "Prečo?"

Zdenka Pašuthová
dramaturgička