Začiatok konca

Tentokrát má všetko na svedomí trampolína a na nej skákajúci náš nový tanečník Miško Koreň... Je január 2011, naše prípravy na zimOsen sú v plnom prúde, moja myseľ chce byť blokovaná voči iným projektom... ale som slabý: neviem odolať návalu inšpirácií - skákanie, akrobacia, klauni.... CIRKUS!!! Konečne!!!

Od útleho detstva ma rodičia brávali do cirkusu. A vtedy k nám do Bratislavy chodili veľké cirkusy! Dodnes si pamätám vzrušenie, ktoré som zažíval pri vstupe do manéže. Živá hudba, žongléri, krotitelia, artisti... ale najmä otvárací záves, alebo opona, ktorá vždy odhalila niečo nečakané. Doma máme taký záves, oddeľujúci halu od vstupnej chodbičky. A tak cirkusy boli na dennom poriadku aj u nás doma. Nemal som síce vždy čo predvádzať, ani komu, ale ten prechod cez oponu bol čarovný... A ostal mi to dodnes.

Som dlhoročným absolútnym fanúšikom Slnečného cirkusu (Cirque du Soleil) Videl som ich veľakrát naživo, neváhal som cestovať za nimi aj do sveta... Inšpirujú ma, učia ma, posúvajú ma... Konečne im budem môcť akoby vzdať úctu a vďaku aj takým neobvyklým spôsobom, ako je nová inscenácia s ATakom. Cesta k nej však bola nekonečná... asi preto aj názov koNIEc.

Prvá reálna skica deja a scény vznikla až na horúcej pláži Barcelony v auguste 2011. Do malého denníčka, ktorý som dostal od ATakárov na narodky, si píšem: "Starý klaun a jeho mladé alter ego..." Po rušných prázdninách nás s ATakom čaká nádherné narodeninové vystúpenie - 13 PÁN BOH PRI NÁS, kvôli ktorému nemôžem dobre počuť ozveny fantázie. No hneď po doznení potlesku sa dvere otvárajú a po plodnom rozhovore s dramaturgičkou a spoluautorkou Zdenkou Pašuthovou tanečníci dostávajú toto:

Malý rodinný cirkus, ktorý kočuje svetom. Vlastní ho starnúci klaun, ktorý sprevádza divákov programom, v ktorom sa publiku predstaví krotiteľka divej zveri, žonglér, hadia žena a povrazolezkyňa. Je tesne pred začiatkom predstavenia. Klaun sa líči a v mysli mu prebehne celá show. Postaví sa pred zrkadlo, otvorí ho ako dvere, vojde dnu, a keď sa dvere zatvoria na druhej strane stojí klaun v mladšom vydaní, akoby návrat do minulosti. Zároveň je to metafora "dieťaťa v nás", ktoré často úplne umlčíme, alebo zahlušíme. Mladý klaun sa predvedie v nádhernom farebnom živelnom spomínaní... skáče na trampolíne, ktorá symbolizuje manéž života. Kým sa môžeš odraziť a vzlietnuť do výšky, si šťastný ako dieťa... až kým sa dvere so zrkadlom zasa neotvoria a pred zrkadlom zasa stojí starý, unavený, a smutný(!) klaun. V tom momente vstupuje do manéže elegantná dáma, a d(r)áma začína: Budem ju volať Smrť (neskôr sme ju premenovali na "Starobu" a na nácvikoch sme ju v rýchlosti volali "Starena"... úbohé dievčatá...:). Nemá kosu, ani kosti, je krásna, zvodná, prítulná. Jej snahou je utvrdiť starého klauna v rastúcom podozrení, že jeho práca a poslanie strácajú význam. Nechce sa mu. Je smutný, otupený, sklamaný, nepochopený... má baviť iných, ale sám skôr plače. Úsmev si len maľuje na tvár. Svojho "mladého klauna" v sebe takmer stratil... Trampolína mu prestala fungovať. Nemôže sa odraziť a (po)vzniesť sa do výšky. Chce so všetkým skončiť. Chce akoby spáchať samovraždu srdca. Staroba ho chce odviesť so sebou. Ale keďže klauna spája s cirkusom silné puto, musí zvoliť odpornú stratégiu, v ktorej sa má klaunovi zhnusiť všetko, s čím celý život žil.
A tak znova uvidíme cirkusovú show, ale tentokrát s mrazivým metaforickým podtextom. Namiesto divej zveri musí krotiť svoje zlé vlastnosti, kruhy sa stávajú tajným úkrytom pred svetom, hadia žena sa mení na veľké pokušenia, lozenie po povrazoch je symbolické hľadanie rovnováhy a balansovania v životných rozhodnutiach a žonglovanie prestáva byť srandou v momente, keď sa loptičky menia na neposlušné deti, ktoré nedokážete udržať na mieste... Celé dianie sa mení na bezfarebný svet... Vždy keď sa bude zdať situácia neriešiteľná a teda vždy keď bude staroba tajne triumfovať, sa na scéne objaví farba, lebo vstúpi mladosť - mladý klaun a svoje staršie alter ego zachráni. Je to vyjadrenie akéhosi pudu duchovnej sebazáchovy. Aj keď je nám najťažšie, môžeme v sebe dať priestor "dieťaťu" a v dôvere vykročiť aj do prázdna. Tak ako deti dôverujú svojim rodičom, tak ako by sme mohli (mali) dôverovať Bohu ...

Tak a tu prestanem... Musí byť aj nejaké prekvapko! Snáď už len toľko, že to bol pre nás rok plný výziev - naučiť sa žonglovať, skákať na trampolíne, zvládnuť množstvo nových prvkov, vytvoriť cirkusové predstavenie od bulletinu až po posledný kostým či rekvizitu. Bolo veľmi málo chvíľ, kedy sme boli na nácvikoch všetci, večne niekto chýbal, večne sme niekoho niečo doúčali, Miško spomínaný v úvode tohto textu si v úvode skúšobného obdobia v októbri takmer zlomil nohu, choroby a ťažkosti nás sprevádzali neustále... ale to je znamenie, že robíme dobrú vec, lebo dobré veci sa rodia v bolesti. A čo je najdôležitejšie - baví nás to!!! A Verím, že bude aj vás! :-)

Pali Klaun Danko