Postavy


KLAUN



Nepúšťajte sa do tanca s hocikým! Môže vás to stáť mladosť... Zatváram oči a ocitám sa v cirkusovej aréne môjho srdca. "Skonči s tým! Už nie si dieťa! Už nevládzeš... Si trápny..." Táto myšlienka sa ku mne vkráda ako zvodná elegantná dáma a pozýva ma do víru jej šialeného tanga. Zrazu sa moja manéž mení, stráca farby a ja nestíham. Nestíham krotiť šelmy v svojej duši, žonglovať s osobnými problémami, had vášní sa mi vymyká spod kontroly, nedokážem balansovať na lanách každodenných vzťahov... Strácam rovnováhu a padám... Koniec? NIE! V hĺbke mojej arény srdca stále žije aj moja Mladosť - to veselé farebné dieťa, ktoré ma môže zachrániť aj z vášnivého objatia Staroby. Len ho neumlčať... Otváram oči. Mám kostým klauna a som v divadelnom šapitó spolu s vami. A som pripravený zahrať vám to znovu a znovu, aby ste nemuseli prežiť to, čo ja. Aby ste v srdci nezostarli predčasne. Mladosť sa totiž nemeria v rokoch. A prosím, nepúšťajte sa do tanca s hocikým... (Pavol Klaun Danko)



STAROBA



Starobu som si vždy spájala s niečím negatívnym, ale opak je pravdou. Jej existencia je neuveriteľne potrebná, aby človek žil. Neustále ho totiž stavia pred úlohy, prekážky, chce mu dokázať, že je neschopný, že by si už mal dať pohov, lebo je starý... a načo vôbec žije?... Ale je to presne o tom, že ho vyzýva k aktivite. Život človeka bez výziev a prekážok robí človeka a jeho dušu pasívnymi. A pasívny človek akoby ani nežil... Staroba pre mňa znamená výzvu. (Lucia Števková)

Som zákerná zlá myšlienka, ktorá sa vkráda človeku do mysle. Ukracuje ho o radosť, nádej, lásku, optimizmus. Do srdca mu zasieva smútok, strach, neistotu a sebaklam. (Eva Volajová)



MLADOSŤ



Ja nie som žiaden šašo! Ja som klaun! Byť ľuďom na smiech je niečo úplne iné, ako zabávať ich. Rozdávať ľuďom radosť je veľká pocta, lebo na viditeľné sa ľahko zabúda, no pocit čas len tak ľahko nezmaže. Nie je ľahké zvládnuť celý sled vystúpení osobného a pracovného života s úsmevom na tvári, ale najmä v srdci. Veď aj klaun je len človek. Našťastie mi mladosť dodáva dosť síl. Želám si, aby som nikdy nestratil vnútorný smiech, ktorý ma odlišuje od všetkých tých šašov naokolo. Škoda, že tá hranica je taká tenká... (Michal Uherek)

Ahoj! Tak ja som klaun. Nie len šašo, ako ho mnohí vnímate, s červeným nosom, veľkými topánkami a "kikirikí" gaťkami. Som kúsok dieťaťa, ktoré zostáva v každom z nás po celý život. Aj keď si myslíte, že tu už nie je, je tu a stačí ho nájsť, vydolovať zo seba. A aj keď človek zostarne či prežíva krízu, vždy je v ňom kúsok mladého, milo drzého klauna, ktorý mu vraví: "Vstaň, ty zbabelec!" Hocikto, nám môže nahovárať, že sme nanič alebo sme starí (diabol to robí každý deň). Dôležité je, ako sa cítime vo svojom vnútri. Priveľa rozmýšľame a málo sa riadime srdcom. "Kto veľa rozmýšľa, nikoho nemá rád." (Michal Koreň)



KROTITEĽKA



Vy to stále nechápete? Vy naozaj neviete, prečo to robím? Chcem z vás dostať to najlepšie. Nechcem zničiť vaše ideály, ale... môžete byť lepší. Zabudnite na krivdu a kríž, ktorý vás trápi! Hrdo vypnite hruď, odhoďte agresivitu z bezmocnosti. Neubližujte tým, ktorým na vás záleží, ani sami sebe. Láskou a prívetivosťou dosiahnete viac ako zúrivosťou. Skrotím šelmy vo vašich dušiach! Ale - kto skrotí mňa? (Jana Antalová)

Krotiť hnev, vášne... uväzniť v klietke? Sú tu však vášne, ktoré by sme mali nechať na slobode, či dokonca sa snažiť ich rozvíjať - naše talenty, túžby, všetko to, čo sme dostali na dosiahnutie nášho poslania a napokon aj na dosiahnutie vlastného šťastia. Preto nechcime byť vo všetkom len mierni, rovnakí ako ostatní, lebo sme boli stvorení VYNIKAŤ. (Patrícia Javorková)



ŽONGLÉRKA



Som Žonglérka, ktorá vás zavedie do tajov lietajúcich loptičiek. Som ako malé dieťa, ktoré je fascinované a pohrúžené do svojej zábavky... Potrebuje koncentráciu a dlhé tréningy, aby naňho nepopadali loptičky, s ktorými sa hrá. Som Žonglérka natoľko zahľadená do seba, že zvláda žonglovanie a nevšíma si nikoho, komu to nejde - nikoho, kto potrebuje pomoc... Chce ešte viac - viac obdivu, viac potlesku, viac ... úspechu.... Chce počuť uznanie: "Si skvelá!" Koľkokrát to potrebujeme počuť? Ešte koľko? (Katarína Mönnichová)

Ako dráha loptičky je ten náš, váš, tvoj i môj život. Hod, priebeh, dopad. Kolobeh. (ne)oVLÁDAteľný, (ne)predPOKLADaťeľný, (ne)ľahký, ale magický. V neustálom premenlivom pohybe. No nie vždy je koNIEc taký, aký chceme... a preto mi žonglovanie dáva poriadne zabrať! (Kristína Mackovčáková)



HADIMRŠKA



Každý deň sa ľahkovážne zahrávame, vyvolávame hada - už od pradávna (z)vodcu k hriechu. Mnohokrát si neuvedomujeme, aká nebezpečná môže byť táto hra. Dnes sa cítiš silný a myslíš si, že všetko zvládneš. No stačí nečakaný pocit samoty, slabosti a smútku a zo zábavky sa zrazu môže vykľuť obrovský nebezpečný had. Je ťažké premôcť ho, pretože útočí zákerne a na citlivé miesta... (Veronika Jurgovská)

Svoju postavu vnímam ako vnútorný boj človeka so samým sebou. S jeho vlastnými zlyhaniami, slabosťami a hriechmi z minulosti, ktoré sa "priplazia" vždy v tej najslabšej chvíli. Nebadane, veľmi zákerne a rafinovane. Balamutia zmysly, prinášajú falošný pocit šťastia a lásky, no pritom vstrekujú jed priamo do srdca. Človek stráca vnútornú slobodu a kontrolu nad svojimi činmi. Necháva sa zmietať chvíľkovým pocitom lásky a chce si uchmatnúť aspoň najmenší záblesk šťastia bez toho, aby myslel na následky. Vie, že je to zlé, ale je to ako droga, ktorá ho úplne ovládla. (Ivana Chripková)



POVRAZOLEZKYŇA



Rozmýšľam sama nad sebou a neviem sa odhodlať urobiť prvý krok do neznáma. Balansujem medzi otázkami: Vrátiť sa späť na pevnú zem, ktorá mi je dobre známa a mám ju už preskúmanú? Alebo vykročiť na nestále a pohyblivé lano, kde ma čaká neistota a z ktorého môžem kedykoľvek spadnúť? Čo ak ma niečo prekvapí a ja už nebudem viac schopná udržať rovnováhu?...Ako sa mám rozhodnúť? Vykročiť vpred k nepoznanému a zažiť niečo nové a krásne s myšlienkou, že môžem spadnúť? Alebo zostať stáť, no nikdy nespoznať to, čo ma čaká na druhej strane... (Karin Čaklošová)

Balansuješ vo výšine, túžiš po hĺbke a i keď si úplne navrchu, odmietaš povrchnosť. Ľudia vravia: "Ostaň pri zemi, nerojči." No ty vieš, že dotyk s podlahou znamená bolesť, zlyhanie, pád... Už si totiž vyšla príliš vysoko. Spoliehaš sa na spletené kúsky vlákien pod nohami, udržiavaš si životné equilibrium. Otázka znie: "Máš dosť síl?" Druhý koniec je v nedohľadne a posledné, čo máš, je tvoja predchádzajúca skúsenosť, úsilie a snaha nezlyhať. "Hlavne nestúpiť mimo vytýčenú trasu," opakuješ si. Ale ako? Veď jedinou možnosťou pohnúť sa vpred, je robiť kroky do prázdna. A tak kráčaš ďalej... (Mária Fábryová)