Pavol Danko

Prelom januára a februára 2009. Nepamätám si presne dátum, ale bol nádherný slnečný deň. Neodolám volaniu blízkej prírody. Zo školy nejdem klasickou cestou domov, ale niekam... inam... vlastne ani neviem kam... Kráčam po koľajniciach ako v typickej filmovej scéne. A snažím sa počúvať... Z okolitých stromov a elektrických stĺpov teplo slnka zhadzuje kusy snehu. Túžim zachytiť tento nepravidelný zvuk a spolu s ním aj čosi viac... desne ma to provokuje. Prečo?!? A vtom vošla... Inšpirácia prichádza niekedy mimoriadne bizarne. Uvidel som rozpadajúce sa objekty a pred nimi schúlené postavy. Všetko okolo nich sa ničí, oni ostávajú svoji, spolu a živí. Padá svet okolo nich, ale aj svet v ich vnútri... po pár minútach už vidím múr, ktorý sa rozpadá... niečo, čo delilo ich duše sa rúca. Prichádza sloboda... ktorú po pár mesiacoch nazvem odpustenie. Múr delí dva svety. V čom budú odlišné? Spolu so slovnou hračkou Záhrada/Záhada vstupuje do môjho nového iluzívneho myslopriestoru skupinka pohodových ľudí, ktorí ale kašlú na zvyšok sveta... kto bude ich protipólom? Extrémisti? No jasné! Ľahostajnosť a fanatizmus! A hneď sa pridružila snaha nevykresliť ich jednostranne. Čo keby sa z ľahostajných stali fanatici a naopak? Po pár mesiacoch vchádzajú dve sestry. Nemajú rodičov. Vlastne majú... Otca... zbabelca.

S priateľom sledujem film Milionár z chatrče. Pri jednej scéne ma dvíha zo stoličky. Vidím to! Počujem motív pre sestry. Hon na hudbu sa začal v ten večer... Ďakujem Miškovi za množstvo muziky, ktorú mi daroval... aj keď som náročný, film Babel, či John Harrison ma dostali.

V lete potím na Filipínach všetko čo sa dá. Pri pohľade na úchvatné múry porastené hrubými lianami sa rodí návrh scénografie. Nezabudnuteľnou sa stáva hodina samoty a pokoja (čo bolo fakt vzácne, keďže s mojou výškou a farbou pleti som bol pre filipíncov ako zmŕvychvstalý Michael Jackson) na sieti zavesenej medzi dvoma banánovníkmi. Tú som z úcty k množstvu nápadov, ktoré mi ponúkla, prepašoval aj na javisko:

September 2009. Prichádza deň, keď sa stavba postavená na mojom piesku rúca. Námet zaujal, ale má v sebe množstvo slabých miest. A tu prichádza skutočná sila ATaku. Uznávam, že mám ďaleko od pokory a vďačného prijímania kritiky. Ale ďakujem. Lebo moja túžba priniesť príbeh o odpustení v rozpadávajúcom sa svete sa narodila. Nenechal som nápad spať, hoci sa zobudil do iného rána. Verím, že do toho najkrajšieho. Naša Záh(r)ada preto nemá režiséra, keďže do nej vchádzame všetci. A dotvárame ju spoločne.

ATak síce prišiel o pár úžasných členov (neuvidíte Janka Špotáka, Kristínku Domonkošovú Tibenskú, Valiku Mitzovú, Zuzku Svetlošákovú Kelečínovú ani Maťku Vargovú), čelili sme veľmi ťažkým skúškam odchodov do zahraničia, zdravotných problémov a osobných životných rozhodnutí, ale útok z našej strany pokračuje:

Je prelom januára a februára 2010, rok po tej bizarnej príhode s odpadávajúcim snehom. A my máme hotovú krásnu scénografiu, šijeme nádherné kostýmy novej sqelej výtvarníčky a naďalej sa potíme v telocvični pri ťažkých (ale parádnych:) choreografiách... prídite. Snáď sa vás náš atak dotkne. Verím však, že vás nezraní.

Pali Danko