Bolesť si strážiš ako ľad

Občas to pichne, zabolí,
v duši sa zjaví jazva
a zazipsuje ťa až po päty.

Bolesť si strážiš ako ľad
a chlad objímaš vraviac,
veď je to súčasť mojej obety.

Stuhnuté ťažko sám len oživíš.
Hľa, sú tu ľudia všade.
Nevidíš?

Ver mi, o živom ľade
sa vraví ako o lieku:
Jarmo chladu premeň len
na tiché slovo k človeku.

Potečie bolestným prúdom,
no zakvitnúť dá letným záhradám.

Sám v sebe nájdeš ten prameň nových sĺz.

Tak vytryskni, brat môj, zase k ľuďom,
láska nás súri, už máme sklz.


Matúš Chuda