Jedna z najhorších a najťažších otázok ktoré dostávam je táto:
"A kde ty na to všetko chodíš??"
Niekedy mám chuť odpovedať, že na opačný koniec sveta, alebo na pole. V prípade zimOsna je to dokonca pravda...

V narkomanskej terminológii existuje pojem flashback. Niečo si "šľahnete", ale účinok sa nedostaví. Účinná látka sa totiž nedostala hneď do krvi, ale ostala uväznená napr. v tukovom tkanive. Po istom čase (napr. pri väčšej telesnej námahe) sa však môže dostať do krvného obehu a spôsobiť intoxikáciu. Nečakane, nekontrolovateľne, náhle... flashback. Nešľahol som si nič . Ani pri tejto inscenácii, ani pri iných. Spolieham sa na injekcie Božieho Ducha. A s napätím očakávam nové flashbacky. Podelím sa s vami o tie, ktoré predchádzali nášmu novému predstaveniu.

Prelom 2009/2010. Som na Novom Zélande a pred spánkom čítam úryvok z biblie o tom, ako apoštoli pospali v Getsemanskej záhrade a ako sa Peter zohrieva pri ohni a popiera, že pozná Krista. Zrada, kohút, zima, spánok... Je mi jasné, že nezaspím... Čítal som to veľakrát predtým, ale až teraz sa vyplavila hrozivá predstava, koľkokrát aj my prespíme dôležité okamihy, akoby nás napadla nejaká spavá choroba... Keď zradíme lásku, keď prestaneme milovať, začína nám byť zima. A počas spánku môžeme zamrznúť...

Február 2010. Dostávam sa ku nádhernej emotívnej hudbe. V jednej skladbe si trhajú dušu mužský a ženský hlas. Vidím Slnko. A tancuje ho muž alebo žena. Je to jedno, nezáleží na tom. Slnko je nad tým...

Marec 2010. Premiérujeme Záh(r)adu. Začína turné a ja naivne dúfam, že sa odblokujem a môžem začať tvoriť nové predstavenie. Omyl. Flasbacky nie a nie prísť. Stále musím vlievať fantáziu do nových a nových projektov, televíznych scenárov, workshopov a tajná zima sa stále kdesi skrýva...

Júl 2010. Som na vlakovej stanici, po prvýkrát zbalený toto leto, a na chrbte cítim svrbenie z roztvárajúcich sa krídel pod batohom... začali prázdniny! Cestujem vlakom do milovaných Tatier. Na kolene mám otvorený malý notes pre prípad flashbacku. Oči hladia stromy, polia, strašiaka na poli, slnko. Späť! Strašiak na poli!!! Radšej si ho rýchlo kreslím do zošitka. Veď to je krásny charakter na javisko! Nemožný, dogabaný, smiešnostrašný alebo skôr strašne smiešny :-) Chudák, ktorý je presvedčený o tom, že ho nik nemá rád. Ani on nemá nikoho rád. Prestal milovať a zmenil sa na strašiaka. A Slnko so Zimou o takéto trosky budú bojovať...

August 2010. Som v Južnej Amerike a pomedzi boj o holý život si plním sny. Symbol slnka je všade. Stojím nad bájnym mestom Machu Picchu a sledujem východ slnka spoza Peruánskych Ánd. Mam ho stále v očiach, duši, v celom tele. Až tu človek na vlastnej koži pocíti, prečo malo u týchto národov priam mystickú rolu. Keď ho nevidíte, je vám zima. Akonáhle vyjde, priam intuitívne otvárate náruč a nechávate sa ním štekliť a zohrievať sa. Topíte sa v ňom a ďakujete za život, lebo slnko je pre týchto ľudí životom. Žeravý kruh mi hneď asociuje eucharistiu a tak ďakujem za Slnko aj za Život.

September/október 2010. V ATaku máme svadbové obdobie. Pripravujeme programy, výzdobu a chystáme sa na druhý konkurz. A ja s plnou hlavou, ale bez svetla. Prijímame krásnych nových ľudí. Som dojatý, keď počúvam, prečo chcú tancovať s nami. Po prvých minútach obajvujem druhého strašiaka a počujem hudbu, na ktorú sa mi priamo tam zrodí nápad dôležitej spovednej scény. A flasbacky pokračujú aj v škole na hodine chémie. Kým v minulosti som mal scénografiu hotovú ako prvú, teraz nie a nie prísť na ten správny tvar. Počas hodiny v labáku mi padol zrak na model kryštálu ľadu a vtom jasná predstava!! Človek mrzne a stáva sa súčasťou kryštálovej mriežky... a mám konečne názov - zimOsen! Dôležitý a plodný rozhovor s našou úžasnou dramaturgičkou a mamou Zdenkou mení mnohé nápady a otvára nové dvere. Nastoľuje nové otázky a provokuje k intenzívnemu hľadaniu. Predstavujem nápad v telocvični ATaku a s novou vervou sa vrháme do neprebádaných vôd. Veď ono sa to všetko ešte vykryštalizuje... :-)

Pavol Danko [12. 1. 2011]